Hudcovský prekonáva najradšej sám seba: „Ak sa človek nevzdá, môže toho dosiahnuť veľa!“

Odhodlanosť, túžba a viera – azda najpriamejšia charakteristika Norberta Hudcovského, ktorý v ostatnej sezóne obliekal dres Diplomats Pressburg. Za jeho bojovnosťou a silou nie sú však žiadne veľké úspechy a hodnotné ocenenia, ba práve naopak. Spomínaný hráč dokázal vyťažiť z chvíľ plných sklamania či z neľahkého zranenia a svojmu okoliu dal tak patrične najavo, že i on môže dosiahnuť to, po čom túži, ak do toho vloží kus sebazaprenia a odhodlania.

Norbert začal s hokejom ako osemročný, keď chodil trénovať s tromi mužstvami. O dva roky ostal verný už len bratislavskému Slovanu a jeho farby hájil až do juniorského veku. Otvorene ale priznáva, že viac času trávil na striedačke ako na ľade. „Poriadne som vlastne ani nehral; len som sedel na lavičke a pozeral sa na svojich spoluhráčov ako sú na ľade a ja som im len napúšťal vodu do fľaši. Keď som bol doma, bol som z toho deprimovaný, lebo všetci mali šancu ukázať čo v nich je a ja keď som prišiel na ľad, počúval som len samé nepekné slová na svoju adresu. Postupne som sa bál nastúpiť a bol som radšej, keď som sedel, lebo vtedy som nemohol nič pokaziť – teda to som si ja myslel. Ono sa predsa len čo-to našlo, lebo ak sme prehrali, tak to bolo pre to, že som zabával spoluhráčov a oni sa nemohli sústrediť na hru,“ hovorí teraz už pomerne s úsmevom Hudcovský.

Rok po juniorskej súťaži sa nepríjemne zranil, keď si vykĺbil obe ramená, čo malo znamenať jeho definitívny hokejový koniec. „Plakal som každý deň, lebo som bol mladý a uveril som všetkým tým rečiam, že som dohral, docvičil a že nedokážem ľuďom ukázať, že mám na viac ako len sedieť na lavičke,“ priznal sa. Smútok však Norovi dlho nevydržal. Do popredia sa dostala sila a odhodlanie tak ľahko sa nevzdať. „Práve toto obdobie mi pomohlo, aby som uveril iba tomu, čomu chcem ja veriť. Rozhodol som sa, že sa budem zdokonaľovať, že sa z toho dostanem a to sa aj podarilo. S vykĺbenými ramenami som po roku vytlačil 100kg na 28x na tlak na lavičke, a hoci ma to tešilo, s hokejom to nemalo nič spoločné. Začal som hrávať za Hamuliakovo, no i tam som prevažne iba sedel na striedačke, lebo som bol len veľký z posilňovne a na ľade som sa hýbať nevedel. Bolo mi to viacmenej jedno, ale potom prišla EUHL. Nastúpil som na prvý zápas, to som mal 96kg len čisto svalov, a poviem vám, takú hanbu som si urobil, vôbec som sa nevedel hýbať,“ pousmial sa. Noro si bol vedomý skutočnosti, že ak chce na ľade podať skutočne solidný výkon, je potrebné niečo zmeniť: „Trénoval som dvakrát denne, schudol som, začal som lepšie korčuľovať. A potom som zažil tú najlepšiu vec v mojom živote – mohol som si zahrať proti výberu amerických univerzít.“ Spomínané stretnutie odohral na ZŠ Ondreja Nepelu v Bratislave, kde sa hráva i KHL, a práve jeho formácia sa môže popýšiť víťazným gólom tohto zápasu. „Vtedy som skutočne uveril, že ak sa nevzdám, môžem toho dosiahnuť ešte veľa,“ dodal pri spomienke na stretnutie proti Američanom. Vo výbere proti celku spoza oceánu bol Hudcovský i tento rok a tiež nechýbal v širšej nominácii na 27. Svetovú zimnú univerziádu.

Zdroj inšpirácie či motivácie našiel nečakane, potrebnú silu musel však objaviť v sebe. „Bol som v posilňovni, listoval som si časopis zameraný na cvičenie a pozeral som sa na tých borcov na fotkách. Pýtal som sa ako je možné, že oni vyzerajú tak dobre a ja som úplne o ničom. Na titulke jedného z časopisov bol aj Dwayne Johnson a ja som sa na neho pozeral azda 20 minút bez toho, aby som niečo povedal. Uvedomil som si, že sa dá urobiť z ničoho niečo a postupne som začal trénovať nielen s činkami, ale i svoju myseľ; začal som viac priať ľuďom na ktorých som videl, že sa snažia a dávajú do toho všetko. A to je to najdôležitejšie – aj takýmto spôsobom obšťastňovať svoje okolie, byť vďačný za každého človeka vo svojom živote, najmä za rodinu,“ úprimne sa vyjadril Noro. Pri rodine však ešte chvíľu zostal: „Mojím veľkým vzorom je pre mňa môj otec, ktorý mi vždy dodával potrebnú silu. Podporuje ma a to nielen v hokeji, verí mi a s radosťou chodí na moje zápasy. Keď som bol mladší, nehrával som a len som bol viacmenej na striedačke – aj tak chodil na každý zápas, lebo vidieť ma na ľade hoci aj len tie dve – tri striedania boli pre neho šťastie. To on mi povedal, nech sa nikdy nevzdávam a že raz príde moja šanca. Keď dám teraz gól, tak môj prvý pohľad smeruje práve na neho, lebo viem, že vždy bude stáť na tom istom mieste, držať mi palce a podporovať ma.“